ROMANTICKÁ LEGENDA
Washington Irving a znovuobjavenie Alhambry
Ako sa zo zanedbanej ruiny stala romantická ikona – príbeh Washingtona Irvinga, cestovateľov, ktorí ho nasledovali, a legiend, ktoré Alhambru dodnes zafarbujú.
Check dates and availability ↗Zabudnutý palác
Dnes je to ťažké predstaviť si, no na dlhé obdobia po kresťanskom dobytí Alhambra upadala do zanedbanosti. Dvor sa presunul inam, paláce sa využívali na menej dôstojné účely a začiatkom 19. storočia boli časti komplexu v zlom stave, pričom v chátrajúcich nasrídskych sálach bývali squatteri a skromné domácnosti. Najznámejšia rana prišla počas napoleonskej okupácie, keď v Alhambre sídlila francúzska posádka a pri ústupe v roku 1812 vyhodila do vzduchu niekoľko jej veží; tradícia hovorí, že ešte ničivejšej demolácii zabránil len miestny obyvateľ, ktorý zneškodnil nálože – príbeh vo všeobecnosti považovaný za legendu. Palácové mesto, ktoré bývalo pýchou al-Andalusu, bolo na čas skôr romantickou ruinou než strážením pamiatky. Tento úpadok je nevyhnutným pozadím jej znovuobjavenia.
Američan v Alhambre
V roku 1829 prišiel do Granady americký spisovateľ a diplomat Washington Irving a pozoruhodne mu bolo dovolené ubytovať sa priamo v samotnej Alhambre, kde istý čas býval v izbách medzi samotnými palácmi. Blúdil nádvoriami vo dne aj v noci, počúval príbehy strážcov a miestnych obyvateľov, ktorí tam žili, a nechal sa pohltiť atmosférou chátrajúcich, mesačným svetlom zaliatych sál. Z toho vzišla jeho slávna kniha „Rozprávky z Alhambry“, vydaná v roku 1832 – zmes cestopisu, histórie a prerozprávaného folklóru, ktorá zachytila melancholickú romantiku paláca pre obrovské medzinárodné publikum. Irving Alhambru, samozrejme, neobjavil; no viac než ktokoľvek iný spôsobil, že sa doňho zamiloval širší svet, keď ju vykreslil ako miesto očarenia, vyblednutej slávy a napoly zabudnutej legendy.
Legendy kopca
Súčasťou Irvingovho talentu bolo zbierať a popularizovať príbehy, ktoré sa viazali k Alhambre, a mnohí návštevníci si ich pri prechádzke ešte napoly pamätajú. Existujú rozprávania o očarenom maurskom poklade ukrytom v klenbách, čakajúcom na správnu osobu, ktorá zlomí kúzlo; o nešťastných princeznách zamknutých vo vežiach; a najtrvácnejšia je temná legenda spojená so Sálou Abencerrajovcov, kde vraj bol povraždený šľachtický rod a jeho krv údajne zafarbila fontánu – morbídny príbeh, ktorý sa vo všeobecnosti považuje skôr za folklór než zdokumentovanú históriu. Tieto legendy nie sú triezvym faktom a dobrý sprievodca to povie, no sú súčasťou kultúrnej textúry Alhambry. Poznanie týchto príbehov pridáva kameňom vrstvu romantiky, pokiaľ ich beriete s nadhľadom, ako atmosférické rozprávania, ktorými skutočne sú.
Cestovatelia, ktorí nasledovali
Irving bol najznámejším z vlny cestovateľov, umelcov a spisovateľov romantickej éry, ktorí urobili z Granady miesto pútí. Britskí návštevníci ako spisovateľ Richard Ford, ktorého živá príručka formovala, ako celá generácia vnímala Španielsko, a topografickí umelci ako David Roberts, ktorého atmosférické grafiky sa široko šírili, pomohli upevniť obraz Alhambry ako veľkej romantickej ruiny Európy. Ich knihy, náčrty a maľby premenili palác na symbol stratenej, exotickej, maurskej minulosti, ktorá mocne oslovovala vkus 19. storočia. Táto vlna pozornosti mala veľmi konkrétny účinok: vybudovala povesť a tlak, ktoré napokon zachránili toto miesto. Alhambra, ktorú dnes navštevujeme, chránená a obnovená, vďačí za veľa práve týmto romantickým nadšencom, ktorí trvali na tom, že svetu má záležať na chátrajúcom vrchole kopca v Andalúzii.
Od ruiny k svetovému dedičstvu
Sláva, ktorú vytvorili romantici, pomohla zmeniť oficiálne postoje. Počas 19. a 20. storočia prechádzala Alhambra čoraz viac do starostlivosti reštaurátorov a konzervátorov, ktorí spevnili veže, odkryli a opravili výzdobu a postupne opäť vysadili záhrady – práca, ktorá dala miestu veľkú časť jeho súčasnej podoby. Táto dlhá kampaň ochrany vyvrcholila v roku 1984, keď bola Alhambra spolu s Generalife zapísaná na zoznam svetového dedičstva UNESCO, neskôr doplnená o Albaicín. Pri dnešnej návšteve stojí za to pripomenúť si, že táto starostlivá ochrana je pomerne nedávna a že palác bol kedysi takmer stratený. Prísne, časovo viazané vstupenkovanie s obmedzenou kapacitou, ktoré môže pôsobiť tak náročne, je moderná tvár toho istého impulzu, ktorý začali romantici: odhodlanie, aby bola Alhambra zachovaná, nie premárnená.